“Ty, Pac, Berta bude mať zajtra narodeniny,” začala jedno ráno Bác, keď aj s kocúrikom dokončili rannú kontrolnú obchádzku Mliekarničky.

“Narodeniny? Odkiaľ to vieš, sestrička?”

“Počula som, ako sa sťažovala Ruženke Slanej zo syrárne, že je už stará parenica, a tá jej najskôr povedala: jéminenky, také ani nehovor, to keby ťa počula Valika Pareničková, tá by sa možno aj urazila, no a potom sa jej spýtala, že kedy teda oslavujeme.”

“No a kedy teda oslavujeme?” spýtal sa nedočkavo Pac.

“Nechce oslavovať. Chce to udržať v tajnosti. Keď už je teda taká stará.”

“Šak ale čoby bola stará, zuby má ešte všetky,” zasmial sa Pac, “no, ale my hádam oslavovať chceme, takže musíme niečo vymyslieť.”

“Čo by sme vymýšľali, veď je to jasné,” zvolala Bác, “k narodkám predsa patrí torta, to je ľahké, spravíme jej tortu!”

“Že mi to skôr nenapadlo!”

“Jasné, že nie, lebo ja som sa narodila skôr ako ty!”

“Tssss, možno si sa narodila skôr a rýchlejšie ti to páli, ale zato šmatľavá si niekedy poriadne,” vrátil jej to Pac, za čo si vyslúžil vyplazený jazyk od sestry.

“Hlavne to však musíme udržať v tajnosti, nesmie nič tušiť, musí to byť prekvapenie!”

A tak dali mačky dali hlavy dokopy a vymysleli plán. Tortu spravia zo smotanových dezertov, ktoré minule vychvaľoval direktor Ignác Biely. Mliekarnička ich začala vyrábať len nedávno a všetci sa predbiehali s novými nápadmi, na čo všetko ich možno použiť pri kuchtení.

Vyrábali ich v jogurtárni, v “kráľovstve”, ktorému spoločne “kraľovali” Jozefína Marhuľová a Kvetoň Palička – ktorý zároveň dozeral aj na nanukáreň.

Keď tete Jožke, ako ju volali ľudia v Mliekarničke, dychtivo vyrozprávali o Bertiných narodeninách, o tom, že si myslí, že je už stará, ale pritom vôbec nie je, a že by potrebovali smotanové dezerty, aby jej z nich mohli urobiť tortu, ale že to teda musí zostať v tajnosti, lebo to musí byť prekvapenie, a bla bla bla bla bla bla bla, Jožka neváhala a nabalila mačkám plnú tašku dezertov: niekoľko s príchuťou slaného karamelu, niekoľko kokosovo-vanilkových, niekoľko ananásovo-kokosových a niekoľko s príchuťou manga a marakuje.

“A keby vám to náhodou nevyšlo, tak ako keď Psíček a mačička piekli tortu v rozprávke,” zasmiala sa, “kúsok od mliekarne je cukráreň, tam vám pomôžu.”

Lenže Pac a Bác nepoznali rozprávku o Psíčkovi a mačičke, navyše, rozprávku, kde sa nachádza nejaký pes by asi ani veľmi čítať nechceli. Poďakovali sa a leteli do skladu, kde už mali pripravenú tortovú formu a ďalšie pakšamenty, ktoré objavili, keď vymýšľali tortový plán.

“No dobre, ale čo s tým teraz,” zafučal Pac, keď položil tašku plnú téglikov na zem, “máš nejaký recept?”

“Prosím ťa, načo recept, veď je to jednoduché,” odpovedala Bác, “všetko to dáme do formy, počkáme a hotovo.”

Tak aj spravili. O chvíľu už stáli pri forme naplnenej všetkými smotanovými dezertami a pri kôpke prázdnych téglikov, ktoré odpočívali na dlážke. Spokojne si dali pac a rozhodli sa, že budú teda čakať. A tak čakali a čakali a čakali… a nič sa nedialo. Torta vo forme bola stále rovnaká…

“Nemalo by to už stuhnúť, sestrička?” spýtal sa nedočkavý Pac.

“No… malo… asi sme nečakali dosť dlho. Čakajme ešte.”

A tak čakali a čakali a čakali… a nič sa nedialo. Torta vo forme bola stále rovnaká… 

“Tak ale už čakáme asi dosť dlho, nie?” spýtala sa nedočkavá Bác.

“Aj mne sa zdá,” poškrabal sa za uškom Pac, “asi sme niečo urobili zle.”

“Možno by sme mali ísť do tej cukrárne, hm?” pozrela na neho Bác.

“Asi hej. Poďme teda.”

Cukráreň bola naozaj kúsok od Mliekarničky, čo bolo dobre, lebo vonku bolo teplo a forma bola ťažká a Pac a Bác sa striedali a funeli a zároveň sa báli, aby skvelú dobrotu cestou nevyliali. Keď otvorili dvere pomaľované všakovakými zákuskami od výmyslu sveta a vošli dnu, zacinkal zvonček pripevnený nad dverami a do ňufáčikov im vletela nádherná sladká vôňa. Za pultom sa zjavil sa vysoký chudý muž s najkučeravejšími vlasmi, aké kedy mačky videli. Pod nosom mal malé fúziky a usmieval sa od ucha k uchu.

“Dobrý deň, mačiatka, ako vám pomôžem?”

Mačky vyložili na pult tortovú formu a vyrozprávali cukrárovi o tom, že sú mačičky z Mliekarničky, o zajtrajších Bertiných narodeninách, o tom, že si myslí, že je už stará, ale pritom vôbec nie je, a že

 potrebovali smotanové dezerty, aby jej z nich mohli urobiť tortu, a že Jozefína Marhuľová im ich dala a povedala, že ak sa im torta nepodarí, majú ísť do cukrárne,  a že všetky dezerty 

naliali do tortovej formy a potom dlho čakali, ale nič sa nedialo, ale že torta musí zostať v tajnosti, lebo to musí byť prekvapenie a bla bla bla bla bla bla bla, a že teda nakoniec došli sem a či by im, prosím pekne,

 nemohol pomôcť.

“Samozrejme, že môžem,” usmial sa cukrár, “šupneme to na noc do mrazničky, tortu zmrazíme, vyklopíme, ozdobíme a odošleme katapultom priamo k vám.”

“Katapultom?” vyvalil oči Pac.

“Jasnačka, nechajte sa prekvapiť.” 

Mačičky nevedeli zaspať. Hmýrili sa celú noc, budilo ich navyše pochrapkávanie Berty Kukadlovej, ktorá netušila, čo sa na ňu chystá a spala pokojným spánkom po dobre vykonanej každodennej práci.

Keď konečne Berte zazvonil budík, slnko už svietilo cez okno dovnútra vrátnice. Mačky vyskočili z pelieškov a už-už sa chystali nenápadne zmiznúť, keď začuli Bertin hlas.

“A vy kam, mačiatka?”

“Mý.. éééé… my idemé… musíme ísť niečo vybaviť, Bertička,” habkala Bác, “ale o chvíľku sa vrátime.”

Berta len pokrútila hlavou nad tým, čo to zase vymýšľajú a začala sa obzerať po rýchlovarnej kanvici, aby si spravila ranný čaj.

“Všetko sa podarilo, mrazená smotanová torta vyzerá výborne,” oznámil im cukrár. Torta vyzerala naozaj krásne. Ozdobil ju farebnými cukríčkami, marcipánovými kvetmi a tá poleva!

“Spravíme to takto. Teraz vám ukážem prístroj, potom sa vrátite do mliekarne, pod nejakou zámienkou vylákate Bertu k rampe a keď tam Berta bude stáť, jedna z vás rýchlo vbehne na vrátnicu a zavolá na toto číslo,” podával mačkám papierik s číslicami, “máte tam telefón však? A poznáte čísla, však?”

Mačky prikývli.

“Keď mi tu zazvoní telefón, bude to signál, že môžeme tortu katapultovať.”

“Katapultovať?”

“Jasné, to sa divím, že ste ešte nepočuli o našom katapulte,” zasmial sa cukrár, “využívame ho na expresnú donášku v rámci mesta. Normálny katapult, prístroj, ktorý má veľké rameno, zamierime ho, kam treba, položíme naň tortu a ten ju vystrelí na miesto určenia. Berta bude stáť pri rampe, torta doletí priamo k nej, niektorá z vás ju chytí a môžete oslavovať.”

“Prečo by niekto katapultoval tortu a proste ju nedoniesol?” spýtala sa Bac.

“No preto, že je mrazená, mohla by sa vám cestou roztopiť, veď je august, teraz má presne správnu teplotu, nie je ani tvrdá, ani mäkká,” odvetil.

Celé to bolo divné a bláznivé, ale presne to sa mačičkám páčilo. Dohodli sa, že tortu bude chytať Pac, pretože, nech sa Bác nehnevá, ale predsa len je trošku šikovnejší a vie aj lepšie chytať a Bác je zase múdrejšia a vie telefonovať.

Keď v cukrárni zazvonil telefón a ozvala sa v ňom Bác, tortu cukrár naložil na katapult  a vystrelil. Mačkám bolo ľúto, že to neuvidia, ale s novým kamarátom sa dohodli, že sa môžu prísť hocikedy na katapultovanie pozrieť.

Pred rampou už stála zmätená Berta, ktorá nerozumela, prečo tam musí stáť, ale mačičky boli neoblomné, tak teda stála, vedľa nej na zadných labkách poskakoval Pac a v momente, keď Bác dotelefonovala a vybrala sa smerom k nim, zjavila sa vo vzduchu aj letiaca torta. Svišťala vzduchom ako taký farebný ozdobený lietajúci tanier, krútila sa a bola čoraz bližšie.

Lenže Pac sa práve obzeral za trúbiacou cisternou, to Jožo Strapatý cúval a trúbil pri tom na Milenu Rozkošnú, a tak v momente, keď mala torta bezpečne pristáť v jeho labkách, pozeral sa kamsi úplne inam a stalo sa čosi úplne iné. Bác stihla zakričať iba pozór! a ukazovala labkou na oblohu a Berta sa pozrela smerom, akým ukazovala. Potom sa tam pozrel aj Pac, lenže už bolo neskoro.   

Torta pristála Berte priamo na hlave. Bác. Keďže mala “presne správnu teplotu”, nebola ani tvrdá, ani mäkká, ale predsa len bola skôr mäkká ako tvrdá, celá sa jej na tej hlave rozpleštila. Takže skôr plesk! Berta vykríkla” jesusmarja, čo to je?!” Potom nastalo na chvíľu ticho, potom sa mačičky rozosmiali a zakričali: “Bertička, všetko najlepšie k narodeninám! To je, teda, to bol, teda, to mal byť narodeninový darček od nás!”

“Mafky bláfnivé,” snažila sa povedať, no celú tvár mala od torty a tak rozprávala veľmi smiešne.

A potom sa rozosmiala aj Berta a snažila sa oblízať si dobrotu z tváre, aspoň tak, aby videla a aby mohla rozprávať.

“Berta Kukadlová, prepánajána, čo sa vám to stalo?” začuli hlas riaditeľa mliekarne Ignáca Bieleho, ktorý práve prišiel do práce a pred rampou zbadal stáť vrátničku aj s jej narodeninovou hlavou, teda, pardón, tortou. Berta len so smiechom pokrčila plecami a ukázala na ryšavú a modrú mačičku poskakujúcu okolo nej.

“Pán direktor, Berta má dnes narodeniny! Tak sme jej pripravili tortu!” zvolal Pac.

“Tortu? Veď ju má na hlave!” čudoval sa direktor.

“No chutí výborne, ponúknite sa,” odpovedala sa Berta, ktorej sa medzičasom podarilo vyslobodiť si aspoň ústa spod sladkého narodeninového darčeka.

“Tak teda všetko najlepšie k narodeninám, milá Berta, čo ste nič nepovedali?”

Pac a Bác sa na seba pozreli a zvolali: “Chcela to udržať v tajnosti, lebo je vraj parenica!”

“Parenica? Nerozumiem,” krútil hlavou Ignác Biely a mačky aj s Bertou sa rozosmiali.