„A poriadne si to užite!“ mňaukala Bác.

„A pošlite nám pohľadnicu!“ mňaukal Pac.

„A nezabudnite na nás!“ dodala Bác.

„A rýchlo sa vráťte!“ dodal Pac.

Obe mačičky stáli pred Mliekarničkou a mávali, čo im sily stačili. Na aute manželky direktora Ignáca Bieleho, Irmy Bielej, ktoré farbou aj vzhľadom

 pripomínalo mentolku, boli stiahnuté okná. Divoko z nich mávali dva páry detských rúk – to Marínka s Ľubkom, ktorí už dávno odhodili tablety, odchádzali do školy v prírode. Prišli sa predtým ešte rozlúčiť s mačkami.

„Ahóóój,“ kričali Marínka s Ľubkom.

„Ahóóój,“ smiala sa aj Irma Biela a krútila volantom.

Keď auto odfrčalo, Bác si povzdychla: „Ach, aj ja by som chcela ísť do školy v prírode. Musí to byť ohromná zábava.“

„Ééé, sestrička, to ja som veru rád, že mačky do školy v prírode nechodia,“ poškrabal sa za uchom Pac, „ja by som sa ti tam asi aj bál. A bolo by mi smutno za Bertou, za tebou, aj za Mliekraničkou.“

„Veď možno by sme tam mohli ísť spolu. To by nám bolo smutno už len za Bertou a mliekarňou. Ale vieš, chýbanie k tomu patrí. Aspoň tak hovorila Berta. Že keď si ľudia, ktorí sa majú radi, lebo musia byť na nejaký čas od seba, chýbajú, o to viac sa potom tešia, keď spolu opäť môžu byť. Možno to tak majú aj mačky.“

„Možno. Aj tak som rád, že sme tu a nie inde.“

„Vieš, mne je smutno, že nezažijem to, o čom hovorila Marínka – nočnú výpravu do lesa s baterkami. Chcela by som zažiť také dobrodružstvo.“

„Sestrička!“ zvolal modrý kocúrik, „veď my si také dobrodružstvo môžeme spraviť aj tu!“

„Ako to myslíš?“ začudovala sa Bác.

„Veď normálne! Keď sa zotmie a Berta zaspí, zoberieme baterky, čo má na vrátnici a ideme na výpravu! Po fabrike! Spravíme si svoju školu v prírode.“

„No… v prírode síce úplne nebude… Ale… ty by si so mnou šiel?“

„Budem sa báť… vieš, že nemám rád tmu… ale pre teba to urobím! Si moja najobľúbenejšia sestra!“

„Ty si ťuko, Pac! Veď iné sestry nemáš!“

„Hm, to je pravda, nemám. Ale najradšej ťa mať môžem, nie? Tak čo? Pôjdeme?“

„Jasné, že hej! Ty si zase môj najobľúbenejší brat!“ zasmiala sa Bác a obe mačičky si dali svoj najobľúbenejší súrodenecký pac.

Keď sa začalo stmievať, všetko išlo ako po masle… teda skôr ako po nátierke. Ruch v mliekarni postupne utíchal, rampa sa dvíhala čoraz menej a Berte nad krížovkou začala pod ťarchou prichádzajúceho spánku jemne nabok padať hlava. Keď ju prebudilo vlastné zachrapkanie, zašomrala: „na dnes hotovo“, presunula sa na váľandu a dodala: „na chvílu si oddýchnem, potom ma zobudte“. A už spala ako drevo.

Pac a Bác na seba sprisahanecky žmurkli, z veľkej plechovej skrine vytiahli baterky a kľúče a čakali, kým bude vzduch úplne čistý.

Hodinky na Bertinom stole ukazovali presne polnoc. Stále chrápala, občas sa zamrvila, no nič nenasvedčovalo tomu, že by plán mačičkám nemal vyjsť. Potichu sa vykradli von z vrátnice, hodili na seba protichlpové obleky a návleky a všetky ostatné potrebné pakšamenty, aby nespôsobili žiadne problémy a odomkli si dvere do mliekarne.

Keďže nočná výprava mala prebiehať potme – všade bola tma. Svetlá nechali zhasnuté. Všetky stroje a veľké miestnosti mliekarne osvetľovali len dva svetelné kužele bateriek.

„Ty… Bác… sestrička… ja… ťa mám naozaj rád… ale… možno to nebol až taký dobrý nápad…“ zamraučal Pac, keď sa presúvali z miestnosti do miestnosti.

„Bráško, neblázni, veď to tu poznáme, nemáš sa čoho báť. Sme doma, v mliekarni. Sme v bezpečí,“ upokojovala ho Bác, no kocúrik sa aj naďalej prestrašene obzeral.

„Ale… je tu veľká tma…“ povedal.

„Akože tma, veď máme baterky! Pozri sa, ako svietia! Spomeň si na Marínku a Ľubka! Možno aj oni teraz chodia kdesi potme… a po lese! A určite sú odvážni!“ snažila sa uchlácholiť bračeka Bác.

„No… veď hej, ale, čo ak tu stretneme nejakú jogurtovú príšeru?!“

„Prosím ťa pekne, príšery neexistujú! Jediné, čo tu môže byť, sú jogurty, syry, nátierky a ďalšie veci, ktoré máme radi! No žiadne príšery, neblázni! Kráčaj ďalej,“ posmeľovala brata oranžová mačička.

Aj ju v tej tme ale pomaly opúšťala odvaha. Stroje vyzerali ako zvláštne nadrozmerné nehybné živočíchy, divní mimozemšťania alebo čo, v tichu bolo počuť každý krok ich mäkkých jemných tlapiek v šuchotavých návlekoch, každý nádych aj výdych. Pac dýchal predsa len o čosi hlasnejšie a rýchlejšie ako ona, ale všimla si, že aj jej dych naberal čoraz väčšie tempo. Predmety naokolo vo svetle bateriek hádzali prapodivné tiene. Keby aspoň Pac nespomenul tú jogurtovú príšeru… asi by to bolo jednoduchšie… Snažila sa však aj naďalej byť tou rozumnou staršou sestrou.

„Bác… Ja… chcem ísť naspäť…“ vyrušil ju z myšlienok Pac, „ja už nechcem žiadnu školu v prírode! Chcem ísť za Bertou! Do peliešku!“

„Dobre, braček, ja sa už asi tiež začínam báť,“ priznala Bác a chytili sa za labky.

Zrazu sa vo svetle baterky zjavil nečakaný tieň. Pomaly sa približoval a – zväčšoval sa.

Mačičky na seba pozreli a začali pomaly cúvať. Čím viac tieň rástol, tým viac krokov dozadu mačky robili… až tu zrazu: „Tréééésk! Švác! Tržžžž! Trrržžž! Bum! Bum! Bum!“ Bol to rachot ako z dela. No nebol naozaj z dela, to mačiatka pri cúvaní narazili do veľkých plechových políc, na ktorých boli zavesené dlhé, ešte neposkracované syrové nite.

„Jááááááj! Jáááááj! Pomóóóc!“ kričal Pac, ktorý bol presvedčený, že už ho asi chytil obroský tieň veľkej jogurtovej príšery.

„Júúúúúúj! Júúúúúúj! Pomóóóóc!“ kričala Bác, ktorá si myslela, že na ňu jogurtová príšera hodila veľkú sieť, do ktorej sa čoraz viac zamotávala.

„Jéé, jééé, íííííííííííí! Pomóóóc!“ bolo počuť tretí hlas, ktorý znel akosi povedome.

„Veď som si od strachu skoro cvrkol do gatí! Čo sa to tu deje?!“ bolo už úplne jasné, komu hlas patril.

Zrazu bolo počuť šťuk!, rozsvietili sa svetlá a na mačičky, ktoré sa metali a čoraz viac zamotávali do syrových nití, najskôr vystrašene, potom nahnevane a nakoniec so smiechom pozeral riaditeľ mliekarne Ignác Biely. Keď mačky zbadali, že to nie je žiadna jogurtová príšera, ale direktor, oblečený v smiešnom prúžkovanom pyžame, a zelenom župane, v papučiach a smiešnej čiapke na spanie, aká sa dnes už asi ani nemôže nosiť, začali sa smiať aj ony. A smiali sa a smiali sa a smial sa aj direktor, až sa za brucho chytal, ani nebol schopný nič povedať. Až po chvíli, keď ich už bruchá boleli od smiechu, ozval sa: „Čo… čo ste to tu… hahaha, čo ste to tu, prepánajána, stvárali, mačiatka?“

„My?“ spýtala sa Bác, „my sme sa hrali na školu v prírode a na výpravu po továrni s baterkami, tak ako majú teraz Marínka s Ľubkom!“

Pac pokračoval: „Lenže potom sme sa báli jogurtovej príšery a tá jogurtová príšera…“

„Som bol ja,“ dokončil za neho Ignác Biely.

„A čo tu takto v noci robíte vy?“ spýtala sa Bác, „nedá sa vám spať?“

Riaditeľ posmutnel.

„Nedá,“ priznal, „chodím sem už niekoľko večerov, pretože musím vymyslieť nový výrobok pre našu mliekareň. Lenže nič mi nenapadá.“ Smutne sa prechádzal hore-dole, akoby zrazu mačky prestali existovať.

„Pán direktor… ehm…ja… nechcem vás vyrušovať vo vašom smútku, ale… z nás je tu jedna veľká motanica, nemohli by ste nás najskôr vyslobodiť?“ spýtal sa nesmelo Pac.

„Čo si to… čo si to povedal?“ vypleštil oči direktor.

„No že sme tu domotaní v tých nitiach ako taká jedna veľká motanica!“

V tom si direktor Ignác Biely plesol po čele a nadšene vykríkol: „No jasné! Že mi to skôr nenapadlo! Parenica-motanica! Mačiatka! Vy ste geniálne!“

„Pán direktor…“ ozvala sa nesmelo Bác.

„Iste, iste, už vás vyslobodím! Len počúvajte! Práve ma vďaka vám osvietilo! Vidím veľké trysky, vidím náš veľký stroj, z ktorého, vžuch!, idú kvádriky syroviny, posúvajú sa na páse ako také syrové tehly, odtiaľ ich odoberajú ruky v modrých rukaviciach, vidím ich, ako hádžu syrovinu do stroja, vidím ju, ako odtiaľ zmenená vychádza, šikovní ľudia ju odkladajú na špeciálnu tácku, ktorá je vlastne taký lievik, potom putuje ako po horskej dráhe cez najrôznejšie zariadenia ako dlhý ploský pruh syra, skoro ako látka, kde ju potom zrolujeme, aby sa z nej stala…. tadáááá! Naša nová krásna syrová motanička!“

Direktor bol nadšený.

Vyslobodil mačiatka z motanice syrových nití a dokonca sa ani nehneval, že porušili pravidlá a dotrepali sa sami v noci do mliekarne. To mali totiž prísne zakázané.

Všetko dobre dopadlo.

Direktor mal svoj nápad, mačiatka sa bezpečne schúlili do svojich pelieškov, Berta aj naďalej odfukovala a v mliekarni žiadna jogurtová príšera nestrašila.

A o niekoľko dní pristála na stole pohľadnica. Bola od Marínky s Ľubkom, zo školy v prírode.

Písali o nočnej výprave v lese, s baterkami.