„Ty si šibal, zajačik! Kde si schoval korbáčik? Zdá sa, že ho milý zajko vymenil za pekné vajko…“ Berta Kukadlová chodila po vrátnici a šomrala si takúto divnú vec. Pac a Bác zrazu priskočili k nej: „Bertá, Bertičká? Aký zajac? Čo za vajko? Čo si to tu mrmoceš?“ A rozosmiali sa, až im fúziky poskakovali.

„Ále, mačiatka, čo sa mi to chechocete, veď to je veľkonočná riekanka! Spomenula som si na ňu ráno, keď v rádiu hlásili, že je tu čochvíľa Veľká noc!“ „Veľká noc? To je čo? Vy ľudia máte stále nejaké divné slová v zásobe,“ zamraučala Bác a žmurkla na svojho brata. Ten sa zavrtel a rozvalil sa priamo na stole, kde mala Berta rozložené noviny. „Pac! Ále poďho dole zo stola! Už som ti toľkokrát povedala, že mačky na stôl nepatria! Šup-šup do pelieška, tam sa rozvaľuj!“ vykríkla Berta a kocúrik nie veľmi nadšene zliezol. „Dobre, dobre, veď už idem a teraz povedz čo je to tá Noc!“ „Veľká Noc,“ opravila ho Kukadlová. „No, ako by som ti to… je to veľmi zložité, aby to všetko také malé mačiatka ako vy pochopili! Stačí, keď si zapamätáte, že jedným z obľúbených zvykov, ktoré sa vtedy robia, je maľovanie veľkonočných vajíčok, ktoré voláme kraslice, ááááá… niektorí chlapci chodia polievať dievčatá vodou a šibú ich korbáčmi.“ „Čó? Polievajú vodou?!“ zvolali mačky naraz, „to je teda nepríjemné! My mačky vodu naozaj nemusíme, bŕrŕŕŕŕŕŕ!“ „A… čo je to to šibanie korbáčom? Znie to nebezpečne…“ ozvala sa ustráchane Bác.

Berta však nestihla odpovedať, lebo sa vo dverách vrátnice zjavil sám pán direktor, riaditeľ mliekarne Ignác Biely. „Ná, dobrý deň, pán direktor, do práce, do práce?“ privítala ho Berta a mačky sadli do pozoru. Keby vedeli, možno by aj zasalutovali ako dvaja malí vojačikovia. „Dobrý, dobrý,“ pridali sa slušne. Ignác Biely sa zoširoka usmial a veselo hovorí: „Dobrý deň, priatelia! Dnes mám skvelú náladu, tak som si povedal, že vás cestou pozdravím! Marínka s Ľubkom nás ráno prekvapili a celú kuchyňu vyzdobili maľovanými vajíčkami! Takú mám radosť! A práve dnes! Keď začíname s výrobou! No nie je to roztomilé?“ „S akou výrobou, vedúcko?“ zvedavo sa k nemu priblížil Pac. „No predsa s výrobou syrových kraslíc!“ odpovedala za direktora Berta. „Syrových kraslíc?“ vyvalila oči Bác, „vy snáď tie vajcia robíte zo syra?“ A obe mačky vyprskli do smiechu. „Veru áno,“ povedal pyšne direktor, „a sme na ne veľmi hrdí!“ „To musíme vidieť!“ zvolal Pac a spolu s Bác si dali svoj obľúbený „pac“.  „Môžeme, pán direktoóór?“ zaliečala sa ryšavá mačička, a spolu s modrým kocúrikom začali krúžiť okolo direktorových nôh. „Ách, no dobre teda,“ zasmial sa Ignác Biely, „no platí pre vás to, čo vždy! Obliecť ochranný oblek a …“ „Nič nevyviesť!“ dokončili za neho spoločne vetu mačičky. Osádka na vrátnici sa rozosmiala. „Dobre teda, zavolám do syrárne Valike Pareničkovej, nech vám spraví prehliadku. Nachystajte si obleky, aby ste nič nezachlpili!“ „Rozkaz, kapitán!“ zvolali mačičky a už sa aj začali pratať von.

V syrárni to voňalo naozaj syrovo! Mačky podľa dohody privítala vedúca Valika Pareničková. Vyzerala rovnako, ako ostatné Valiky a tety či ujovia v syrárni, pretože bola oblečená v bielom ochrannom oblečení, gumákoch a vlasy jej zakrývala ochranná čiapka.
„Tak teda vitajte v syrárni, mačiatka!“ usmiala sa na nich a nasmerovala ich do kútika so smiešnym názvom – hygienická slučka – čo je miesto, kde si každý musí umyť svoje labky a vydezinfikovať sa. Mačičky nadšene pozerali okolo seba. Všade bol veľký hluk, ruch a zhon, veľa trubiek a veľa ľudí v bielom. Vôňa, ktorá im udrela do ňufáčikov, bola vôňa syreniny, teda akéhosi syrového základu, z ktorého sa syrové kraslice, ale aj iné syrové pochúťky vyrábali. Prešli okolo veľkých nádob, ktoré mačkám tak trochu pripomínali vesmírne rakety z vymaľovávanky direktorových detí Marínky a Ľubka.
„Do týchto nádob prečerpávame mlieko z pasterizačnej stanice…,“ ukazovala na „rakety“ Valika. Mlieko? Mačičky naprázdno preglgli. „Potom sa mlieko prihreje…,“ pokračovala a mačičky pri zmienke o teplom mliečku utierali slinky z fúzikov. „Pridá sa do neho kultúra, syridlo, mlieko sa 50 minút zráža a potom sa začne miešať… opäť sa prihreje a vypúšťa sa sem…“ ukázala kamsi rukou, „do lisovacej vane, kde sa syrenina lisuje. Viete, koľko mlieka máme v týchto veľkých nádobách? Desať tisíc litrov, len si to predstavte!“ „Desať tisíc?!“ vykríkli mačky zborovo. Veď toľko mlieka by im vystačilo na… no… na poriadne dlho predsa!
Prechádzali ďalej. Na veľkých policiach, akoby regáloch, tam stáli veľké kusy syreniny, čo je syr, kým ešte nie je syrom a na nich červené kartičky s rôznymi nápismi: oštiepok, parenica, a tak. Na jednom z odpočívajúcich syrov si Bác všimla chýbajúci kúsok v tvare malej kocky: „Aha! Tu vám kúsok chýba! Nemáte tu náhodou myši?“ „Nie, laborantku,“ odvetila so smiechom Valika, „teda tetu, ktorá kontroluje kvalitu výrobkov v laboratóriu.“ „A prečo tu tie kusy syra vlastne ležia?“ spýtal sa Pac. „Odpočívajú do ďalšieho dňa, potom pôjdu do pariacich strojov, čo je taká sauna pre budúci syr a potom sa z nich budú formovať rôzne druhy syrových výrobkov.“

O kúsok ďalej bol poriadny buchot. Buch! Buch! Buch! Kovové zvuky strojov, z ktorých vzniká parené syrové cesto, buchotali, akoby mačičky neboli v syrárni, ale kdesi v kováčskej dielni. Ľudia v bielom chodili, vyberali cesto zo strojov a vkladali ho do podivných lievikov. Na jednom mieste viseli prevesené syrové špagety, ktoré vyzerali srandovne, ako keby si tam ktosi zabudol prevesené dlhé vlasy, inde sa na dlhom páse posúvalo čosi, z čoho bola o chvíľu zakrútená parenička, inde sa vážilo, inde sa ručne plietli syrové korbáče, inde zase stroj vyrábal syrové vrkoče, inde tety v modrých rukaviciach robili na pareničkách uzlíky, inde sa ukladalo, inde zase odvážalo do baliacej linky. V syrárni to naozaj vyzeralo ako v úli plnom usilovných včielok, alebo ako v mravenisku, kde každý mravček svojou troškou tvorí súčasť dokonalého mravenčieho sveta.  

„Ták. A tu ich máme. Naše slávne veľkonočné syrové kraslice,“ povedala Valika pyšne a mačičky upreli pohľad na tetu, ktorá do formy v tvare veľkonočného vajíčka práve vkladala syrovú hmotu. „Cesto je naozaj horúce, má až 65 stupňov,“ povedala Valika. „A to vás nepáli?“ spýtali sa mačiatka modrých rukavíc. „Trochu, ale už sme si zvykli,“ odpovedali rukavice. Forma potom odišla do chladiaceho tunela, kde ju, ako sa dozvedeli, chladili ľadovou vodou. Odtiaľ ju poslali do „soľných lázní“, aspoň tak to nazvala Valika. „Soľné lázne? Čo je to?“ spýtala sa Bác. „To sú také soľné kúpele pre syry, poďte so mnou, ukážem vám ich!“

Soľné kúpele. Krásne miesto. Obrovský bázen so zelenkavou vodou, v ktorom plávali desiatky, čo desiatky!, možno aj stovky veľkonočných syrových vajíčok! Škoda, že ste tam neboli, milé deti! To vám bola paráda! „Téda, to je také, akoby sa syry vybrali na dovolenku a rozhodli sa celé popoludnie kúpať v mori!“ povedal zasnívaný Pac, aj keď pri mori nikdy nebol. No Berta mačkám o mori rozprávala krásne príbehy, a tak si ho predstavovali presne takto: zelenkavé, pokojné, plné pochúťok, ktoré môžeš zjesť. „Keď chcete, môžete si dve kraslice vyloviť,“ povedala Valika a podala ryšavej mačičke čosi ako podberák, ktorým sa vylovujú rybičky z akvária. Vtom sa otvorili dvere a ktosi zavolal: „Valika, poďte rýchlo k hygienickej slučke! Veľká vizita!“ „Musím odbehnúť, mačiatka!“ oznámila Valika, „vylovte si kraslice a počkajte tu na mňa, hneď sa vrátim!“

„Vlez tam,“ hovorí bratovi Bác.
„Ja? Tebe to tam padlo, ty tam vlez!“ odpovedá namosúrene Pac.
„Ja som staršia!“
„Ale iba o chvíľku!“
„To je pravda. Ale ja sa navyše bojím vody!“
„Veď aj ja!“
Keď sa Bác načahovala za kraslicou, ktorá si pokojne plávala na hladine soľných kúpeľov, stratila rovnováhu a skoro čľupla do vody. Nakoniec však, našťastie, alebo vlastne skôr bohužiaľ, čľupol do vody iba srandovný „podberák“, ktorý dala mačiatkam Valika na vylovenie syrových vajíčok.
„Vieš, ako sa zase budú pajediť, keď zistia, že sme čosi vyviedli? Direktor nás už k výrobe vôbec nepustí! A to sme ešte nevideli údiareň! Čo teraz?“
„No čo, no čo… pôjdeme do vody spolu.“
Bác prikývla. Pac mal vždy dobré nápady. Sú predsa súrodenci, a keď ste s niekým súrodenec, zažívate veci spoločne, tie dobré aj zlé.
„Lenže, vieš čo, braček? Nemohli by sme vymyslieť niečo, aby sme nemuseli do tej vody? Okrem toho, že je to voda, je to slaná voda. A mne by určite slaná voda nerobila dobre na kožúšok!“
„Máš pravdu, sestrička, Berta minule čítala v časopise, že soľ nerobí dobre psíkom a mačičkám ani na vankúšiky na labkách, keď ňou v zime posýpajú ľudia chodníky proti ľadu…To by bolo naozaj nepríjemné…“ „Berta….“ chcela čosi povedať Bác, no Pac ju prerušil: „Berta! No jasné, že mi to skôr nenapadlo! Poďme, vrátime sa o chvíľu!“
„Kam ideme?“
„Na vrátnicu predsa! Spomenul som si, že tam má Berta detské potápačské obleky, ktoré priviezla z Austrálie pre deti nejakej svojej kamarátky, pamätáš?“
„Ty si teda múdra hlava, braček!“ zvolala Bác a rozbehli sa von zo syrárne.
„Berte ani muk, ségra!“

Riaditeľ mliekárne Ignác Biely bol tým dôvodom, pre ktorý musela Valika Pareničková odbehnúť od mačiatok. Prišiel sa pozrieť, ako ide prvý deň predveľkonočnej výroby syrových kraslíc. Keď Ignác Biely spolu s madam Pareničkovou otvorili dvere s nápisom „Soľné kúpele“, skoro chytili „zrádnika“. Aspoň tak volala stav maximálneho vydesenia pani Valika. Práve v momente, keď im pohľad padol na hladinu so stovkami syrových kraslíc, nasávajúcich tú pravú slanú príchuť, vynorili sa dve čierne plastové, či skôr neoprénové potápačské hlavy. Vyzeralo to ako veľké „bluuuuuuubbbbbb“. Najskôr akoby jedna veľká podvodná bublina vyplávala na povrch, kraslice zrazu odleteli do strán, pomaly sa vynorila hlava s dýchacou trubicou a potápačskými okuliarmi, mávajúca podberákom v ruke a vedľa nej, „bluuuuuuubbbbbb“, druhá hlava s dýchacou trubicou a potápačskými okuliarmi, akoby druhá veľká podvodná bublina vyplávala na povrch, srandovne fučiaca a odhŕňajúca vajíčka plávajúce okolo nej.
„Čo to, prepánajána… čo to je?!“ vykríkol Ignác Biely, no dve čierne mátohy vynárajúce sa z vody ho nepočuli. Keď si Pac a Bác zložili potápačské okuliare a stiahli kapucne potápačského obleku, skoro chytili „zrádnika“. Aspoň tak volala stav maximálneho vydesenia vrátnička Kukadlová.
„Čo… čo… čo tu, prepánamačkovéhojána robí direktor?!“ zvolal vydesene Pac a pozeral raz na sestru-potápačku a raz na vystrašeného riaditeľa mliekarne, s teraz už úplne zblednutou Valikou Pareničkovou, ktorá stála po jeho pravici.
„Čo… čo… čo tu, prepánajana robia mačky?!“ zvolal direktor a Valika Pareničková od vydesenia ani nedýchala. Nevyšla z nej ani hláska.
„No čo, no čo, lovíme Veľkú noc,“ ozvala sa Bác.
„Alebo skôr podberák, ktorým sme mali loviť tieto vajíčka!“ doplnil sestru Pac, „nechceli sme si zničiť kožuchy, ani vaše kraslice, tak sme si zaskočili po obleky!“

„Moje nervy, mačiatka bláznivé!“ zvolal Ignác Biely, a chcel by sa aj hnevať, lenže mu došlo, aké múdre zvieratá má svojej mliekarni. „Vylezte von a šup utrieť sa! Veľkonočnú oblievačku máte za sebou!“ rozosmial sa a s ním aj Valika Pareničková a s nimi aj modrý kocúrik a ryšavá mačička.

Keď Berte mačiatka priniesli na ochutnávku jedny z prvých veľkonočných syrových kraslíc a vyrozprávali jej príbeh o „kúpaní sa“ v soľných kúpeľoch, Berta sa tak smiala, až sa jej natriasalo guľaté bruško. „To ste tomu zase dali, mačiatka!“ zvolala, „Veľká noc sa teda môže začať!“