Keď sa robí jahodový jogurt, v jogurtárni to vonia ako na lúke plnej jahôd. Keď sa robí slivkový, vonia tam, ako keď babka varí slivkový džem. Keď sa robí čokoládový, čokoládu cítiť nebudete. Keď sa robí vanilkový, nebudete cítiť ani vanilku. Nikto nevie prečo. Pac a Bác mali šťastie. Prvýkrát prišli do jogurtárne práve vtedy, keď sa robil jahodový. Čo prišli, pribehli. Tá vôňa sa šírila už zdiaľky a doslova im vrazila do ňufáčikov.

Najskôr sa však primotali vchodom, akým vchádzali ľudia, ktorí v jogurtárni pracovali. v Mliekarničke bolo totiž veľa všelijakých vchodov. Preplietli sa popod mnoho nôh v šatni, kde sa všetci zamestnanci prezliekali do čistého bieleho oblečenia – biele plášte, biele gumáky, biele rukavice a biele čiapky a to, v čom prišli, zamykali do skriniek. Pac a Bác zabudli na sľub, ktorý dali riaditeľovi Mliekarničky a žiadne návleky si na labky neobuli. Prebehli okolo laboratórií plných skúmaviek a podivných prístrojov, kde sa pozorovali jogurty a nátierky na chlebík, naplašili sa hluku velínu – miestnosti plnej počítačov, tlačidiel, svetielok a rôznych páčok na mieste, kde sa mlieko od kravičiek zahrieva na vysokú teplotu, aby sa zbavilo bacilov.

To Bác prečítala na jednej z cedulí, no, nedivte sa, aj mačičky vedia čítať, hlavne tie staršie, ktoré síce hocikedy urobia bác!, zato hlava, hlava im funguje! Odtiaľ prebehli cez galériu, ako tam volali miesto plné veľkých nádob na zohriate mliečko, pomedzi bludisko z trubiek priamo do miestnosti, kde doň pridávali čarovnú prísadu, vďaka ktorej kyslo, aby sa na druhý deň mohlo stať jogurtom. V sále, kde sa plnil jogurt do kelímkov, to znelo akoby tam trénovali rytmus bubeníci čarovnými metličkami: tu, tu, vžuch, ticho, tu, tu, vžuch, ticho. To boli rytmické zvuky veľkých mechanických ramien, ktoré si posúvali kelímky.

Stroj, ktorý ich plnil jogurtom, tu volali plnička. Blikali v ňom zelené svetlá, vyzeral ako mimozemská vesmírna loď s veľkými sklenenými oknami, za ktorými v radoch namiesto vesmírnych mužíčkov pochodovali kelímky.Dnes však okienka na vesmírnej lodi ktosi zabudol zatvoriť a tak sa mačičky pozerali pekne zblízka. V jogurtárni bolo rušno, každý vedel, čo má robiť, kde to má robiť a ako to má robiť. Ľudia v bielom pracovali rýchlo, presne, občas si niečo povedali. Tak sa sústredili na prácu, že si ani nevšimli dve mačiatka, ktoré sa obšmietali nebezpečne blízko voňavej dobroty.

Mačky chvíľu stáli a sledovali stroj.

“Zavri papuľku, Pac, lebo ti slinky tečú až na dlážku,” zasmiala sa Bác.

“To sa ti povie, keď tu tak krásne vonia!” oblízol si fúziky modrý kocúrik.

“Nevedela som, že máme radi aj jogurt,” odvetila jeho sestra.

“Ako by sme to aj mohli vedieť, keď sme ho nikdy nejedli,” mudroval Pac, “no podľa toho, čo mi hovorí môj ňufák, ho radi určite budeme mať, sestrička! Z čoho sa vyrába jogurt? Z mlieka. A my mlieko čo?”

“Ľúbime!” zamňaukala Bác.

“Presne tak!” vykríkol Pac a nakukol cez otvorené okienko plničky. Prázdne kelímky jogurtov cestovali v radoch. Najskôr k prvej nádržke s jahodovým džemom, frc!, presne odmerané množstvo už putovalo dnu, potom sa rytmicky presunuli z jedného miesta na druhé, teraz nádržka s bielym jogurtom, frc!, biely jogurt putoval za džemom do téglika, tu, tu, vžuch, ticho, tu, tu, vžuch, ticho, prázdne nádobky vyskakovali nahor, akoby kričali: haló, haló, aj ja chcem džem!, tu, tu vžuch, ticho, haló, haló, aj ja chcem jogurt!, vyzerali ako takí malí vojačikovia. Odtiaľ smerovali k robotickej ruke, ktorá na jogurty nacvakla vrchnáčik a potom už vyskočili na bežiaci pás, ktorý ich presúval ďalej. Veľký robot ich bral a dával do krabíc. Krabice zase brali ľudia v bielom a ukladali ich na akési vozíky.

Pac to už nevedel vydržať. Jahodová vôňa ho lákala, šteklila mu ňufáčik, už priam cítil tú lahodnú chuť čerstvého jahodového jogurtu vo svojej papuľke. Naklonil sa ponad okienko stroja, že si na labku naberie len malú trošku jogurtu, no naklonil sa príliš, až tu zrazu bác!, spadol priamo na bežiaci pás s posúvajúcimi sa prázdnymi téglikmi od jogurtu. 

Prvá nádržka s jahodovým džemom mu frcla presne odmerané množstvo na hlavu, potom ho pás rytmicky presunul k nádržke s bielym jogurtom, frc!, biely jogurt putoval za džemom na kocúrikovu hlavu, tu, tu, vžuch, ticho, tu, tu, vžuch, ticho, no zrazu tam už ticho nebolo, lebo Bác sa išla rozpučiť od smiechu a smiala sa tak, že spadla priamo na bežiaci pás, ktorý presúval už hotové jogurty smerom k robotovi a možno by aj Bác zabalil do niektorého z kartónov, no tá zrazu začala bežať ako divá, jogurty padali na dlážku a ryšavá mačička utekala a utekala na mieste, asi ako vaše maminky, keď si idú zacvičiť do posilňovne. A celé to vlastne bolo veľmi smiešne až kým si humbuk nevšimli aj ľudia v bielom a tí začali vykrikovať: “Ako sa sem dostali tie mačky?!

Zastavte stroje! Koľko jogurtov zničili?

Prepána, zložte niekto tie mačky, lebo skončia zabalené v kartóne ako jogurty!” A podobne. Niekto zastavil stroje, niekto iný zložil mačky, celé špinavé od jahodového jogurtu, niekto ďalší začal upratovať neporiadok, čo narobili, niekto zdvihol telefón a volal riaditeľovi. No a niekto, presnejšie mačičky Pac a Bác, sa tak trochu hanbil, čo za neplechu to tam svojou nešikovnosťou vyparatili.

Keď si v kancelárii u riaditeľa továrne Ignáca Bieleho mačičky zlizovali z kožúškov posledné zaschnuté zvyšky jogurtu a počúvali nahnevanú prednášku o tom, ako to, čo urobili nemali urobiť, premýšľali Pác a Bác nad tým, aké úžasné veci dokážu tí ľudfia vytvoriť. Blikajúci stroj, ktorý vyčaruje jogurt! No nie je to paráda?

Ignácovi Bielemu mačičky museli sľúbiť, že sa budú správať tak, ako sa na slušne vychované mačky patrí, a že keď budú chcieť ochutnať jogurt, poprosia oň. “Veľmi nás to mrzí, pán direktor, no nevedeli sme si pomôcť,” zaliečal sa Pac a obtrel sa riaditeľovi okolo nohy. “Aspoň viete, že vašim jogurtom nikto neodolá,” pridala sa Bác a keď po mačiatka došla vrátnička Kukadlová, riaditeľ sa už na ne nehneval.

“Máte šťastie, že ste príliš nenarušili výrobu, vy bláznivé mačiatka! Viete, koľko jogurtu vyrobia v jogurtárni za deň?”

Berta vlastne ani nečakala odpoveď, bol to skôr taký povzdych, no mačičky napriek tomu pokrútili hlavami.

“Za jeden deň tam vyrobia toľko jogurtu, koľko váži dokopy dva a kúsok slona afrického, skoro devätnásť dospelých kráv, dvestodevätnásť priemerne ťažkých ľudí či tritisícdvadsaťdva prerastených dospelých mačiek.xz